Preskočiť na obsah

Alkman

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Alkman
starogrécky lyrický básnik
Mozaikový portrét básnika Alkmana z rímskeho obdobia (Gerasa, 3. storočie po Kr.)
Mozaikový portrét básnika Alkmana z rímskeho obdobia (Gerasa, 3. storočie po Kr.)
Rod. menostarogr. Ἀλκμάν – Alkman
Narodenie2. polovica 7. storočia pred Kr.
pravdepodobne Sardy (Lýdia) alebo Sparta
Úmrtiekoniec 7. storočia pred Kr.
Štátna príslušnosťSparta
Profesiabásnik, zakladateľ zborovej lyriky
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Alkman

Alkman (starogr. Ἀλκμάν; 2. polovica 7. storočia pred Kr.) bol starogrécky lyrický básnik, ktorý pôsobil v Sparte. Je považovaný za zakladateľa a prvého významného predstaviteľa zborovej lyriky. Je najstarším zástupcom alexandrijského kánonu deviatich lyrických básnikov.[1]

Pôvod a biografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Alkmanovo datovanie nie je úplne presné, no predpokladá sa, že tvoril koncom 7. storočia pred Kr.[2] Mená jeho rodičov nie sú s istotou známe; otec sa mohol volať Damas alebo Titarus.[3]

Už v antike sa viedli spory o jeho národnosti. Antipatros zo Solúna poznamenal, že básnici majú „mnoho matiek“ a že o Alkmana sa ako o svojho syna uchádzajú kontinenty Európa aj Ázia.[4] Hoci sa často uvádza, že sa narodil v Sardách (hlavné mesto starej Lýdie), byzantská encyklopédia Suda tvrdí, že bol v skutočnosti Lakónčan z Messoy.[3]

Nejasnosti o jeho pôvode podporuje aj jeho jazyk – písal v miestnom dórskom dialekte, no s výraznými vplyvmi homérskej gréčtiny. V jeho poézii sa navyše často objavujú odkazy na lýdsku a ázijskú kultúru. V jednom fragmente sa uvádza: „Nebol to žiaden dedinský muž, ani neohrabaný... ani tesálsky rodom... ale z vysokých Sárd.“[5]

Podľa tradície siahajúcej k Aristotelovi prišiel Alkman do Sparty ako otrok do rodiny Agésida, ktorý ho pre jeho mimoriadne nadanie prepustil na slobodu.[6] Aristoteles tiež uvádza kurióznu správu, podľa ktorej Alkman zomrel na chorobu vyvolanú všami (fthiriasis), hoci je možné, že si ho pomýlil s filozofom Alkmaiónom.[7] Podľa Pausania je pochovaný v Sparte vedľa svätyne Heleny.[8][9]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Alkmanovo dielo bolo pôvodne rozdelené do šiestich kníh (približne 50 – 60 hymnov), no na prahu stredoveku sa takmer úplne stratili. Až do polovice 19. storočia bol známy len vďaka útržkovitým citátom u iných gréckych autorov. Zlom nastal v roku 1855, keď bol v hrobke blízko druhej pyramídy v egyptskej Sakkáre objavený papyrus (dnes uložený v Louvre v Paríži), ktorý obsahoval približne 100 veršov z tzv. partheneia – piesne predvádzanej zborom mladých nevydatých žien.

V 60. rokoch 20. storočia boli publikované ďalšie fragmenty nájdené na starovekom smetisku v Oxyrhynchu. Väčšina z nich obsahuje ďalšie partheneia, no nachádzajú sa medzi nimi aj iné druhy hymnov. Jeho poézia odráža atmosféru archaickej Sparty pred jej totálnou militarizáciou – svet plný hudby, krásy a prírodných obrazov.[1]

Jazyk a dialekt

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci Alkman používal dórsky (lakónsky) dialekt Sparty, Pausanias poznamenáva, že to nijako neubralo na kráse jeho piesní, hoci dórčina sa zvyčajne nepovažovala za ľubozvučnú.[9] Jeho jazyk je však komplexnejší a vykazuje nasledujúce črty:

  • Lakonizmy: Typické dórsko-lakónske znaky (napr. používanie σ namiesto θ). Nie je však jasné, či išlo o pôvodnú formu, alebo o neskoršie úpravy alexandrijských učencov.
  • Homérske a aiolské vplyvy: Mnohé fragmenty obsahujú frazeológiu známu z epickej poézie (Homér), ako aj prvky aiolského dialektu, ktoré sa neskôr stali bežnými pre celú grécku lyriku.
  • Cudzie vplyvy: Niektorí lingvisti naznačujú, že Alkman mohol do gréčtiny uviesť aj veľmi skoré výpožičky z iných jazykov (napr. výraz ἀántha pre kvetinu môže mať pôvod v praalbánčine).[10]

Britský filológ Denys Page dospel k záveru, že Alkmanov dialekt je v jadre lakónsky ľudový jazyk, ktorý je príležitostne kontaminovaný epickými prvkami, najmä v pasážach, kde si to vyžaduje téma alebo metrum.[11]

Metrická forma

[upraviť | upraviť zdroj]

Alkmanova poézia bola zvyčajne strofická. Rôzne metrá (rytmické vzorce) kombinoval do dlhých strof, ktoré sa v básni niekoľkokrát opakovali. Na rozdiel od Homérovho hexametra Alkman s obľubou používal napríklad daktyslský tetrameter.

  • Položka zoznamu s odrážkami

Prvé Partheneion (Louvrske Partheneion)

[upraviť | upraviť zdroj]
Papyrus Oxyrhynchus 8 s fragmentom Alkmanovej básne

Najvýznamnejším zlomkom Alkmanovej tvorby je tzv. „Prvé Partheneion“ alebo „Louvrske Partheneion“, ktoré v roku 1855 objavil francúzsky učenec Auguste Mariette v egyptskej Sakkáre. Obsahuje 101 veršov, z ktorých je viac ako 30 vážne poškodených. Od jeho objavenia vedú bádatelia spory o jeho obsahu a príležitosti, pri ktorej bolo predvádzané.

Interpretácie a rituálny kontext

[upraviť | upraviť zdroj]

Alkmanova zborová lyrika bola neoddeliteľnou súčasťou spoločenského, politického a náboženského života vtedajšej Sparty. Existuje niekoľko hlavných teórií o význame tohto diela:

  • Iniciačné rituály: Švajčiarsky učenec Claude Calame (1977) vníma tieto piesne ako druh rituálnej drámy, ktorú predvádzali dievčenské zbory v rámci iniciačných obradov (prechod dievčat do dospelosti).[12]
  • Homoerotický aspekt: V texte dievčatá vyjadrujú hlbokú náklonnosť k svojej vedúcej zboru (koryfajke) Hagesichore. Text obsahuje pasáže ako: „...Hagesichora ma spaľuje (láskou)“ alebo „Keby sa priblížila a vzala ma za ruku, okamžite by som sa stala jej prosebníčkou.“[13] Calame tvrdí, že tento homoerotizmus bol vtedajšou ženskou obdobou mužskej spartskej pederastie a tvoril pevnú súčasť výchovného procesu. O týchto vzťahoch medzi spartskými ženami neskôr písal aj Plutarchos.[14]
  • Poľnohospodársky rituál: Iní filológovia (napr. Hutchinson a Stehle) spájajú pieseň skôr s rituálom žatvy. Argumentujú, že dievčatá prinášajú obetný dar (podľa rôznych prekladov buď pluh – faros, alebo rúcho – faros) bohyni úsvitu (Orthria), aby zabezpečili dobrú úrodu a ochranu pred horúčavou, ktorú symbolizovala hviezda Sírius.[15]

Štruktúra zboru

[upraviť | upraviť zdroj]

Niektorí odborníci predpokladajú, že zbor bol rozdelený na dve časti, ktoré medzi sebou súperili a oslavovali svoju favoritku. Úloha ďalšej spomínanej ženy, Anésimbroty, zostáva nejasná – mohlo ísť o konkurenčnú vedúcu zboru, cvičiteľku (trénerku) alebo dokonca o postavu pripomínajúcu čarodejnicu, ktorá dievčatám pripravovala elixíry lásky.[16]

Iná tvorba

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci sa Alkman preslávil najmä dievčenskými piesňami, existujú náznaky, že tvoril aj pre mužské zbory. Spartský historik Sosibios (2. stor. pred Kr.) uvádza, že Alkmanove piesne sa predvádzali počas festivalu Gymnopaidia. Na tejto slávnosti vystupovali tri zbory – chlapčenský, starcov a mužov, pričom spievali diela Thaléta, Alkmana a paiány Dionysodota.[17]

Príroda a svet zvierat

[upraviť | upraviť zdroj]

Alkmanova poézia je cenená pre svoj jasný a ľahký tón. Jeho jazyk je bohatý na vizuálne opisy – od žltých vlasov žien až po purpurové hlbiny mora. Mimoriadnu pozornosť venoval prírode; opisoval hory, rokliny a kvitnúce lesy. Jeho verše sú plné zvierat: vtákov, koní, včiel, levov i hmyzu. Slávny je jeho fragment o nočnom tichu, kde opisuje, ako spia vrcholy hôr, zvieratá v lesoch aj netvory v hlbinách mora.[18]

V jednej z dojemných básní sa básnik zamýšľa nad svojou starobou. Priznáva, že mu slabnú údy a už nedokáže tancovať s dievčenskými zbormi. Túži byť ako „kerlyos“ (samec rybárika), ktorého podľa legendy jeho družky nosia na krídlach, keď zostarne a zoslabne:

„Nič viac, ó spevné devy s hlasom sladkým nad med!
Moje údy ma zrádzajú: – Kiežby som bol len vtákom krúžiacim na krídlach
nad kvetom vĺn uprostred krásnych mladých halkyónov,
s bezstarostným srdcom, morsko-modrý vták jari!“
— (verše 1 – 4)CAMPBELL, David A. Greek Lyric: Sappho and Alcaeus. Cambridge : Loeb Classical Library, 1982. s. 351. (voľný preklad)

Kozmologické motívy

[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré fragmenty naznačujú, že Alkman sa zaoberal aj ranými kozmologickými predstavami o pôvode vesmíru. Jeho diela spájajú mytologické rozprávanie s úvahami o poriadku sveta, čo predznamenalo myšlienky predsokratovských filozofov. Hoci neformuloval vedecké teórie, jeho lyrické skúmanie kozmu prispelo k širšej intelektuálnej tradícii ranej gréckej kozmológie.[19]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 282.
  2. ↑ Hutchinson, 2001. p.71
  3. 1 2 Suda, s.v. Ἀλκμάν.
  4. ↑ Greek Anthology, 7.18.
  5. ↑ fr. 16, transl. Campbell (quoted in P.Oxy. 2389 fr. 9).
  6. ↑ Aristoteles, fr. 372 Rose, in Heraclides Lembus, Excerpt. polit.
  7. ↑ Aristoteles, HA 556b–557a.
  8. ↑ Pausanias 3.15.2–3.15.3.
  9. 1 2 Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 244.
  10. ↑ Witczak, K. T. (2016). The earliest Albanian loanwords in Greek. s. 40–42.
  11. ↑ Page, D. (1951). Alcman. The Partheneion. Oxford University Press.
  12. ↑ Calame, C. Choruses of Ancient Women in Greece. 1996.
  13. ↑ fr. 1, vv. 64–77; fr. 3, vv. 79–81.
  14. ↑ Plutarchos, Lykurgos 18.4.
  15. ↑ Stehle, B. Performance and Gender in Ancient Greece. 1997. s. 71–90.
  16. ↑ Calame 1977, vol. 2, pp. 95–97.
  17. ↑ Athenaeus, Deipnosophists 678b.
  18. ↑ Edmonds, 1922. pp. 76–77
  19. ↑ Tsantsanoglou, K. „Alcman's Cosmogony Revisited.“ 2019.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ADKINS, Lesley – ADKINS, Roy A. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3.
  • CANFORA, Luciano. Dějiny řecké literatury. Praha : KLP, 2001. ISBN 80-85917-69-6.
  • PAGE, Denys L. Alcman. The Partheneion. Oxford : The Clarendon Press, 1951.
  • CALAME, Claude. Choruses of Young Women in Ancient Greece. Lanham : Rowman & Littlefield, 2001. ISBN 0-7425-1524-9.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alkman
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alkman&oldid=8263780“